SlovenskýEnglish

História

Kobyly ležia v Šariši, vo východnej časti Bartošovskej kotliny, v nadmorskej výške okolo 370 metrov. Relatívna blízkosť Bardejova /12 km/, ktorý v minulosti patril k najvýznamnejším kráľovským mestám Uhorska, spôsobila, že obec s ním neraz spájali spoločné osudy, odrážajúce neustále sa meniace spoločensko-politické a hospodárske pomery na Slovensku.
Územie, na ktorom Kobyly vznikli, nebolo celkom neobývané ani v dávnej minulosti. O pravekom osídlení chotára obce i celej bardejovskej oblasti však existuje pomerne málo dokladov. K najzaujímavejším bezpochyby patrí mohylník na Kobylskej hore /severovýchodne od obce/. V roku 1959 tu pokusný archeologický výskum prof. Budinského-Kričku dokázal, že na chotárnom území dnešných Kobýl žil okolo roku 2000 pred Kristom ľud s jednoduchou pastiersko-roľníckou kultúrou, ktorý svojím mŕtvým budoval na odlesnených hrebeňoch vrchov mohyly z hliny. V odbornej literatúre ja označovaný jako ľud východoslovenských mohýl a patrí do veľkého okruhu kultúr so šnúrovou keramikou.
Ojedinelé nálezy antických mincí /Bardejov, Kurima/ svedčia o osídlení tejto oblasti aj v keltskom a rímskom období. V nie príliš vzdialenej Koprivnici boli objavené doklady o existencii osídlenia v 9. storočí, teda v dobe Veľkej Moravy.
Zachované písomné pramene k počiatkom obce dokazujú, že patrí medzi najstaršie v Šariši a vznikla len o niekoľko rokov či desaťročí neskôr ako Bardejov, najvýznamnejšie sídlisko v tejto oblasti, prvý raz spomínané v roku 1241, ale existujúce podľa všetkého už v 11. storočí.
Existenciu Kobýl určite pred rokom 1270 potvrdzuje nedatovaná listina kráľa Bela IV. /1235 – 1270/, ktorou daroval neznámemu šľachticovi dediny Kobyly, Tročany a Raslavice.
Prvá datovaná listina, viažúca sa k počiatkom obce, pochádza z roku 1277. Uhorský kráľ Ladislav IV. /1272 – 1272/ v nej potvrdzuje rytierovi Ottovi z Biebersteinu držbu majetkov či dedín při hraniciach s Poľskom, ktoté mu mal predtým udeliť jeho otec Štefan V. /1270 – 1272/. Kobyly sú v listine, podobne  ako Bardejov, označené termínom „villa“ /villa Kobula/, ktorý neznamená iba názov pre dedinu v úzkom zmysle slova, ale v skutočnosti je to väčší majetkový komplex – panstvo, predpokladajúci existenciu aj ďalších väčších či menších osád. A neskoršie pramene naozaj potvrdzujú, že súčasťou tohoto kobylského panstva boli dediny Kľušov, Osikov, Bartošovce, Fričkovce, Hertník, Richvald, kratšiu dobu k nemu patrila aj Šiba a Hervartov.
Názov obce sa v prameňoch 13. – 16. storočia vyskytuje v pôvodnej slovenskej forme a v odvodených maďarských a nemeckých podobách.Pôvodnosť slovenského názvu /Kobula, Kobila/ je nepriamo potvrdená zjavnou neistotou pri tvorbe maďarského názvu dediny /Kabalafeulde, Lofalva, Kabalafalva/. Nemecký názov /Koberdoff – z roku 1443, Loffawla aliter Kobyldorff – v roku 1589/ používali najmä bardejovskí mešťania, ktorí boli nemeckej národnosti.
Ako vyplýva  z pôvodného slovenského názvu, obyvatelia obce sa v minulosti zaoberali chovom kobýl, a to až do takej miery, že to bolo pre nich typické. Historici dokonca vyslovili hypotézu, že tunajší poddaní mohli mať v 11. – 12. storočí jedinečnú povinnosť odchovu koní pre kráľa.
Do šľachtického majetku sa táto azda pôvodne kráľovská obec dostala niekedy koncom 13. storočia. V roku 1319 uhorský kráľ Karol Róbert z Anjou /1308 – 1342/ daroval šľachticovi Mikulášovi z Perína majetok „Kabalafeulde“, ktorý predtým skonfiškoval odbojným Omodejovcom, spojencom Matúša Čáka Trenčianského.
Pánom z Perína patrilo kobylské panstvo takmer nepretržite až do konca 15. storočia. O vlastníctvo jednotlivých dedín panstva i o samotné Kobyly však museli tvrdo bojovať predovšetkým s Bardejovom, ktorý bol v rámci uhorských kráľovských miest jedným z najväčších feudálov a v istom období vlastnil až 14 poddanských dedín. V roku 1446 sa Bardejov zmocnil štyroch dedín panstva a Kobyly sa načas stali majetkom bardejovskej cirkvi a nemocnice sv. Ducha.
Polovica 15. storočia bola veľmi rušná aj v dôsledku útokov českých bratríckych oddielov, ktoré prišli na Slovensko s Jánom Jiskrom. V bardejovskom archíve sa z toho obdobia zachovalo niekoľko listín, v ktorých advokát mesta Bardejova prostestuje proti zabratiu dedín bardejovského okolia /okrem iných aj Kobýl/ významným bratríckym veliteľom Jánom Talafúsom.
Začiatkom l6. storočia sa Kobyly stali majetkom najmocnejšieho uhorského šľachtica a neskoršieho kráľa Jána Zápoľského. Od roku 1527 bol ich vlastníkom rytier Bernard Baran, bardejovský rodák a komorník kráľov Ľudovíta Jagelovského a Ferdinanda I. Habsburského. Po jeho smrti v roku 1531 sa majiteľom Kobýl stal poľský šľachtic v službách Jána Zápoľského Hieronym Laski, ktorý ich po roku 1533 zalóhoval kráľovskému sekretárovi Lobockému z Lobodíc. V roku 1542 kráľ Ferdinand I. nariadil vrátiť Kobyly Pertovi a Martinovi Baranovom a tí ich v roku 1547 za 1125 zlatých predali Bardejovu.
Vo vlastníctve města bola obec sice až do roku 1756, no už v roku 1687 ju Bardejov, v snahe čeliť rastúcim finančným ťažkostiam, zálohoval barónovi Františkovi Klobušickému. Rodina tohoto šľachtica získala obec natrvalo v spomínanom roku 1756 za sumu 16 000  zlatých florénov a vlastnila ju až do zrušenia poddanstva v roku 1848.
Údaje o veľkosti obce a počte obyvateľov, aj keď iba torzovité, sa zachovali od 15. storočia. Prvý takýto údaj pochádza z roku 1427. Kobyly boli vtedy zdanené od 42 port /1 porta predstavovala približne jednu roľnícku usadlosť/ a na tie časy boli veľkou dedinou. V dôsledku nepriaznivých pomerov 15. storočia /vpády poľských vojsk, bratrícke hnutie/ sa väčšina sedliakov z obce vysťahovala, alebo stratila časť pozemkov a upadla medzi želiarov. Počet obyvateľov značne poklesol. V polovici 16. storočia hospodárilo v Kobylách iba 17 sedliackych domácností.
V roku 1600 mala obec 26 obývaných poddanských domov, kostol, faru, školu a mlyn. V tom čase patrila iba k stredne veľkým obciam s takmer výlučne poddanským obyvateľstvom.
V polovici 17. storočia boli Kobyly treťou najväčšou poddanskou dedinou Bardejova – po Richvalde a Kľušove. V roku 1640 tu bolo 18 sedliackych usadlostí  a 18 želiarov.
V roku 1787 mala obec 62 domov a 498 obyvateľov a v roku 1828 dokonca 80 domov a 604 obyvateľov.
Od 19. storočia už existujú pomerne početné a presné údaje o pošte obyvateľov obce /rok 1869 – 558 obyvateľov, 1880 – 476, 1890 – 515, 1900 – 539, 1910 – 535, 1921 – 542, 1930 – 521, 1940 – 586, 1948 – 586, 1961 – 742, 1970 – 738, 1980 – 766, 1982 – 747/. Pozoruhodný je najmä pokles počtu obyvateľov v druhej polovici 19. storočia, ktorý zavinili opakované požiare, veľká cholerová epidémia a v neposlednom rade vysťahovalectvo. Úroveň roku 1828 v počte obyvateľov bola znovu dosiahnutá až na začiatku päťdesiatych rokov 20. storočia. Na konci tejto dekády bol pre zmenu zaznamenaný najväčší štatistický nárast obyvateľstva v Kobylách.
Od nepamäti bolo základným materiálom pre stavbu domov v obci drevo, len z menšej časti sa používal kameň a hlina. Stavby boli v starších dobách prikryté slamou, neskôr šindľami a v minimálnej miere i škridlicou. Ešte v roku 1946 bolo zo 116 domov 48 drevených.
Fakt, že väčšina domov v obci bola stavaná z dreva, sa veľmi nepriaznivo prejavil v množstve požiarov a rozsiahlymi škodami na majetku občanov. Posledný takýto požiar vypukol v roku 1930 a mal skutočne katastrofálne následky, pretože zhorelo okolo 40 domov i s farou.
Obyvatelia obce pracovali v minulosti hlavne v poľnohospodárstve, no zaoberali sa aj už spomínaným chovom koní, obchodovali s koňmi a slaninou, venovali sa košikárstvu. V bardejovskom archíve sa nachádzajú početné doklady o tom, že aj kobylskí poddaní mesta Bardejova sa zúčastňovali na domáckej výrobe a tkaní plátna, ktoré si dávali bieliť v mestských bielidlách a predávali ho mestu.
Majetnejší obyvatelia dediny si privyrábali furmanstvom a to nielen v službách bardejovských mešťanov – obchodníkov, ale často aj ako samostatní povozníci s vlastnými vozmi a koňmi. Kobylskí furmani chodili so svojimi vozmi najmä na juh, do tokajskej oblasti v dnešnom Maďarsku, kde malo mesto

Bardejov svoje vinice a na sever do poľského Krakova. Z roku 1599 sa napr. zachovala listina, v ktorej sa krakovský obchodník Július Baldi sťažuje bardejovskému richtárovi na furmana Adama z Kobýl, ktorý neprišiel po pripravený tovar a Baldi musel znovu vyplatiť 6 poľských zlatých inému furmanovi.
Z remesiel v obci si vysokú úroveň takmer až do súčasnosti udržalo tesárstvo. Má pravdepodobne stáročnú tradíciu, lebo už medzi tesárskymi majstrami, ktorí v Bardejove v roku 1551 zhotovili na objednávku 30 vojnových riečnych lodí pre kráľovskú flotilu na Tise, sa objavuje meno Zlacký /Joannes Zlotzki/.
Kobyly boli aj v novodobej histórii dejiskom, resp. dejinným pozorovateľom závažných historických udalostí.
V predposlednom roku 18. storočia /1799/ prechádzal cez obec 2. zbor ruskej armády pod velením generála Rebindera. Rusi vtedy pochodovali na pomoc Rakúsku a Anglicku, ktoré boli ohrozené víťazným postupom armád Napoleona Bonaparta.
Druhý prechod ruského vojska zažila obec v januári 1806. Po slávnej bitke s Napoleonom pri Slavkove na Morave sa do Ruska vracala armáda vedená maršalom Michailom Illarionovičom Kutuzovom /1745 – 1813/.
Tretie stretnutie s ruskými vojskami sa uskutočnilo v roku 1849. 50-tisícová ruská armáda pod velením generála Paškieviča prechádzala týmto krajom, aby pomohla rakúskemu cisárovi v boji proti maďarskej /uhorskej/ revolúcii. V júni 1849 Rusi niekoľko dní táborili na kopcoch medzi Kľušovom a Kobylami. Neďaleko obce došlo aj k prvej zrážke medzi ruským a maďarským vojskom.
V období prvej svetovej vojny, počas ruskej ofenzívy v Karpatoch /december 1914/, ruské vojská pod velením genrála Brusilova obsadili Bardejov a ich predné hliadky sa dostali až na čiaru Hertník – Kobyly, kde sa zrazili s menším rakúsko – uhorským oddielom.
Dejiskom bojov sa obec a jej okolie stali aj v roku 1945, pri  prechode frontu. V noci z l8. na 19. januára postavili Nemci proti útočiacim rusom priamo do obce, medzi domy, delostrelectvo, ktoré neskôr ešte posilnili 15 motorizovanými kanónmi a 6 tankami typu Tiger. Rozpútala sa tanková bitka, v ktorej boli zničené 4 tanky /2 ruské a 2 nemecké/. V podvečer 19. januára museli Nemci ustúpiť smerom na Kľušov. Prvá hliadka Červenej armády vstúpila do obce o pol šiestej večer a dovŕšila tak oslobodenie obce.
V bojoch druhej svetovej vojny sa zúčastnilo aj niekoľko občanov obce. Konca vojny sa nedočkali dvaja: Jozej Voľanský /1922 – 1945/ a Andrej Vojtek /1912 – 1945/.

Prvý z nich sa ako vojak slovenskej armády dostal na Kryme do ruského zajatia, vstúpil do československého vojska v Rusku a v rámci neho bojoval až do jari 1945. Padol pri Liptovskom Mikuláši.
Andrej Vojtek bol taktiež vojakom slovenskej armády. Počas Slovenského národného povstania sa pridal k povstalcom a neskôr padol do nemeckého
zajatia. Zomrel od hladu a vyčerpania v koncentračnom tábore pri Brémach v Nemecku.
Po vojne zaznamenala obec, ktorá bola už od roku 1942 napojená na elektrickú sieť, pomerne rýchly rozvoj. Vroku 1946 fungoval aj obecný vodovod, ktorý bol napájaný štyrmi prameňmi z chotárnej časti Pod Dubravou.
18. augusta 1948 začal z budovy školy vysielať miestny verejný rozhlas. Telefonické spojenie získala obec v roku 1945 a v tom istom roku bola zriadená prvá pravidelná autobusová linka.
Rast životnej úrovne obyvateľov dokumentoval aj rastúci počet rádioprijímačov. Kým v roku 1945 boli v Kobylách iba 3 rozhlasové prijímače, v roku 1960 sa ich počet zvýšil na 62.
Po druhej svetovej vojne sa výrazne zmenila štruktúra  zamestnanosti občanov obce. Vznikli nové pracovné príležitosti v priemyselných podnikoch i v službách, ktoré boli sústredené v neďalekom Bardejove /Závody 29. augusta – dnešný JAS, výrobné družstvá Snaha, Športvýroba, Komunálne služby apod./. Väčšina obyvateľov sa však aj naďalej venovala poľnohospodárstvu.
Agitácia a prvé neúspešné pokusy o kolektivizáciu poľnohospodárstva sa v obci uskutočnili už na začiatku päťdesiatych rokov, na Jednotné roľnícke družstvo bolo založené až v roku 1959. Vstúpilo do neho 104 roľníkov s 1120 hektármi poľnohospodárskej pôdy. Po začiatočných ťažkostiach sa JRD v Kobylách zaradilo medzi úspešné poľnohospodárske podniky v okrese. V deväťdesiatych rokoch sa transformovalo na poľnohospodárske družstvo podielnikov.
Prehľad predsedov JRD a PD:

  1. Andrej Zlacký 1959 – 1961
  2. Ján Štalmach 1962 – 1970
  3. Ing. Andrej Šrojta 1970 – 1971
  4. Andrej Hlavinka 1971 – 1973
  5. Vincent Kohút 1973 – 1974
  6. Štefan Palko 1974 – 1975
  7. Mikuláš Puzder 1975 – 1986
  8. Jozef Horváth 1987 – 1990
  9. Ing. Milan Hvizda 1991 – 1994
  10. Ing. Zuzana Remetová 1995 –

V roku 1973 bol dokončený medziobecný vodovod Kobyly – Kľušov, ku ktorému sa v roku 1984 pripojila vetva Kobyly – Janovce.

V roku 1992 bola realizovaná plynofikácia obce.

NÁBOŽENSKÉ POMERY V OBCI

História obce by nebola úplná bez vykreslenia peripetií náboženského života obyvateľov obce v preibehu uplynulých storočí.
Prvý, historickými prameňmi doložený kostol stál v Kobylách už okolo roku 1325, bol murovaný a zasvätený Panne Márii. Nepriamo možno dokázať, že už vtedy v Kobylách existovala aj farnosť, a to naprek tomu, že v pápežskom desiatkovom registri z rokov 1330 – 1332 ju nie je možné identifikovať.
Tunajší farári boli v 15. storočí členmi bratstva farárov z okolia Bardejova.
V prvej polovici 16. storočia výrazne zasiahol do náboženských pomerov v obci nástup reformácie. Kobyly boli v tom čase poddanskou obcou Bardejova a tam, v nemeckom prostredí, sa nové učenie Martina Luthera presadilo už v dvadsiatych rokoch 16. storočia. V duchu vtedy platnej zásady: „Cuius regio, eius religio“ /Čie  územie, toho náboženstvo/, musela obec v otázke vierovyznania nasledovať svojho feudálneho pána.
V Kobylách bola zriadená evanjelická farnosť, ktorá podliehala pod cirkevný dozor farára mesta Bardejova. Ten svoju právomoc vykonával najmä prostredníctvom vizitácií.
Koncom 16. storočia pôsobil v obci ako slovenský kazateľ Matúš Příhoda z Krapkovic v Hornom Sliezsku. V roku 1600 odišiel z Kobýl do Bardejova, kde účinkoval až do svojej smrti v apríli 1615.
Ďalším podľa mena známym slovenským kazateľom, ktorý prešiel z Kobýl do Bardejova, bol v roku 1710 Ján Crudi.
Obdobie bezprostredne po porážke Rákociho povstania /1711/ bolo v celom Uhorsku v znamení víťazného nástupu protireformácie. Zápas medzi reformáciou a protireformáciou bol už vtedy rozhodnutý aj v Bardejove, kostol sv. Egídia prešiel definitívne do rúk katolíkov.
Jednou z posledných bášt evanjelikov v bardejovskom okolí zostali Kobyly. V historickej literatúre sa dokonca uvádza, že 4. júna 1713 sa v obci uskutočnila synoda evanjelickej církvi, ktorá rokovala o aktuálnej náboženskej situácii. Zápisnica z nej je údajne uložená v archíve zemplínsko – šarišského seniorátu.
Podľa zachovanej tradície posledný evanjelický farár odišiel z Kobýl do Hažlína.
Zmenu vierovyznania obyvateľov obce urýchlil aj fakt, že Kobyly prešli do feudálnej držby katolíckej rodiny Klobušických.
Viacerí jej príslušníci v tom čase zastávali vysoké cirkevné úrady a všemožne sa snažili rozširovať katolícku vieru medzi svojimi poddanými. Napr.

František Klobušický, ktorý bol v rokoch 1751 – 1760 kaločským arcibiskupom, dal na vlastné náklady postaviť filiálny kostol kobylskej farnosti v Kľušove.

Z katolíckych kňazov, ktorí pôsobili v Kobylách v 18. storočí, treba spomenúť najmä Jozefa Kmetha. Pochádzal z poddanskej rodiny zo Smoleníc na západnom Slovensku a správcom fary v Kobylách sa stal v roku 1739. Od roku 1795 bol členom Slovenského učeného tovarišstva – prvej celoslovenskej kultúrnej ustanovizne, ktorej hlavným cieľom bolo šíriť osvetu medzi ľudom vydávaním kníh v bernolákovskej slovenčine.
Od 19. storočia účinkovali na fare v Kobylách títo kňazi:

  1. Bernard Apáthy        1797 – 1832
  2. P. Tadeáš Orčik        1832
  3. Jozef Gažik               1833 – 1835
  4. Tomáš Bohucky        1835 – 1836
  5.  P. Kanút Hrebiček     1836 – 1837
  6. Anton Gallé               1837 – 1855
  7. Augustín Skurkay     1855 – 1866
  8. Arnold Kossuth         1866 – 1879
  9. Štefan Grofčik            1879 – 1894
  10. Andrej Marteni        1894 – 1896
  11. Eduard Gyagyovsky    1896
  12. Julius Szabo                 1896 – 1900
  13. P. Stanislav Pariža       1900 – 1901
  14. František Novák       1902
  15. Andrej Dvorčák        1902
  16. Juraj Gaľavský          1902 – 1911
  17. Ján Beliš             1911 – 1915
  18. Dr. Eduard Absolon    1916 – 1925
  19. Jozef Kubik                  1928 – 1931
  20. Florián Kofrit, správca farnosti v Hertníku, v Kobylách iba zastupoval v rokoch 1931 – 1933 a 1937 – 1938
  21. Alojz Kravjanský   1933 – 1937
  22. Juraj Kováčik        1939 – 1942
  23. Ján Macko-Družbacký 1942 – 1950
  24. Dr. Jozef Machala  1951 – 1969
  25. Jozef Juhás 1972 – 1974
  26. Ján Józsa 1972 – 1974
  27. Andrej Murenko 1974 – 1990
  28. Ján Tkáčik 1990 – 2000
  29. Stanislav Takáč  2000 –


Traja z uvedených kňazov /A. Kossuth, F. Novák a J. Kubik/ sú v Kobylách aj pochovaní.
Náboženský život sa koncentruje predovšetkým v kostole. Ten súčasný, zasvätený sviatku Obetovania P. Márie, bol postavený v roku 1886, v neogotickom slohu. Na jeho stavbu bolo čiastočne použité aj obvodové murivo zo starého gotického kostola z l5. storočia /1499/, o ktorom existujú správy, že po roku 1718 bol barokovo prestavaný. V roku 1997 sa uskutočnila rozsiahla architektonická prestavba a rozšírenie kostola spolu s nevyhnutnými úpravami interiéru v duchu súčasného cirkevného umenia.
V súčasnosti sa väčšina obyvateľov obce hlási k rímsko – katolíckemu náboženstvu, žije tu však aj niekoľko evanjelických rodín. Príslušníci obidvoch vieroviznaní nemajú medzi sebou žiadne spory, naopak, vzájomne si pomáhajú a rešpektujú sa. Názorným príkladom dobrých vzťahov je aktívna pomoc evanjelikov pri rekonštrukcii a prestavbe katolíckeho kostola v obci.

ŠKOLSTVO


Prvá správa o škole v Kobylách pochádza z roku 1600, ale je nesporné, že škola existovala v obci už dávno pred týmto rokom. Prvým po mene známym učiteľom bol Johannes Lehmann, ktorý pochádzal z Klučborku v Hornom Sliezsku. Správcom školy v Kobylách bol okolo roku 1619 a neskôr sa stal evanjelickým pastorom v Červenici.
Ďalší doklad o existencii obecnej školy pochádza zo začiatku 19. storočia. V protokole z kanonickej vizitácie kobylskej farnosti dňa 12. júla 1813 sa spomína škola i vtedajší učiteľ Jozef Balás /1806 – 1835/.
Najstaršia známa budova školy, postavená v roku 1895, stála kedysi v parku pri kostole, dnes už neexistuje. Mala jednu učebňu a byt pre učiteľa.
Až do roku 1945 bol oficiálny názov tejto školy Rím. – kat. ľudová škola v Kobylách. 30. augusta 1945 bola poštatnená a jej nový názov znel: Štátna ľudová škola v Kobylách. V školskom roku  1948/1949 sa uvádza pomenovanie Národná škola v Kobylách.
V novembri 1966 sa začala výstavba novej päťtriednej školy, ktorá bola odovzdaná do užívania v decembri 1967 a vyučovať na nej sa začalo 15. januára 1968.
1. septembra 1968 bola na tunajšej škole zriadená Základná deväťročná škola s ročníkmi 1. – 9. Pre nízky počet žiakov /žiaci z Janoviec odmietli navštevovať ZDŠ v Kobylách a nastúpili do Raslavíc/ bola v roku 1973 zrušená.
V školskom roku 1978/1979 sa do budovy ZDŠ 1. – 5. roč. nasťahovala aj materská škola, ktorá dovtedy fungovala v súkromnom dome Márie Kožarikovej /od r. 1961/ a v budove bývalej ZŠ /od r. 1968/.

V školskom roku 1980/1981 bola ZDŠ 1. – 5. roč. premenovaná na ZDŠ 1. – 4. ročník.
V roku 1986 bola na škole zriadená školská družina a v upravených priestoroch školského bytu školská jedáleň. Pre nižší počet žiakov sa trojtriedna škola zmenila na dvojtriednu.
Prehľad správcov a riaditeľov školy v Kobylách /okrem už spomínaných/:

  1. Adam Matej             1835 – 1858
  2. František Matej        1858 – 1898
  3. Jozef Péterváry        1898 – 1901
  4. Rudolf Garbek         1901 – 1903
  5. Michal Köváry         1903 – 1905
  6. Andrej Kuzma          1905 – 1906
  7. Ján Berko                1906 – 1908
  8. Pavel Schneider       1908 – 1909
  9. Eduard Čepiga           1909 – 1914
  10. Michal Gyöngyöši      1914 – 1921
  11. Jozef Lippka         1922 – 1930
  12. Felix Štegena      1931 – 1955
  13. Ján Leško           1955 – 1962
  14. Peter Baránok     1962 – 1968
  15. Július Perger       1968 – 1969
  16. Ján Brenk           1969 – 1973
  17. Viktória Brenková       1973 – 1981
  18. Helena Zlacká              1981 –
  19. Ondrej Pillar
  20. PaeDr. Božena Bila      2001

Doterajšie riaditeľky materskej školy:

  1. Viera Hatašová                  1961 – 1965
  2. Magdaléna Hankovsá 1965 – 1972
  3. Helena Jančušová     1972 – 1976
  4. Helena Nováková     1976 – 1991
  5. Anna Chovancová   1991 – 1993
  6. Helena Nováková     1993

K rozvoju školstva na Slovensku a zvlášť v bývalom Východoslovenskom kraji prispel aj kobylský rodák PhDr. Jozef Novák /1934/. Od roku 1970 bol pracovníkom KNV v Košiciach a od roku 1976 vedúcim odboru školstva KNV. Pracoval v Komisii vlády SSR pre výchovné poradenstvo a ako člen redakčných rád viacerých pedagogických časopisov ovplyvňoval smerovanie pedagogiky na Slovensku.

KULTÚRA  A  ŠPORT

Neoddeliteľnú súčasť života obce tvorí kultúra, jej rôzne prejavy a aktivity.
Už v roku 1953 bolo v starom kultúrnom dome zriadené kino, ktoré svoje kultúrne poslanie plnilo hlavne v rokoch pred nástupom televízie. V prevádzke bolo až do roku 1977.
Keď bola v roku 1966 v Kobylách postavená budova MNV, našlo sa v nej miesto aj pre obecnú knižnicu. Jej služby využilo odvtedy mnoho občanov obce.
Kobylčania kultúru vždy nielen pasívne prijímali, ale aj sami sa ju snažili tvoriť. Kultúrne aktivity, ktoré vychádzali z tradícií minulosti, zastrešovalo viacero inštitúcií, najskôr to bola Osvetová beseda pri MNV, potom Miestne kultúrne stredisko a v posledných rokoch Miestny odbor Matice slovenskej v Kobylách.
Výrazným špecifikom obce v kultúrnej oblasti je už od päťdesiatych rokov ochotnícka divadelná činnosť,  organizovaná najmä Jozefom Krupom /1926/. Zapálení ochotníci z Kobýl účinkovali v divadelných hrách z dedinského prostredia nielen doma, ale i v susedných obciach, dokonca aj v Bardejovských Kúpeľoch.
Od roku 1983  existuje v obci krojovaný spevokol /ženský zbor/, ktorý čerpá z bohatej studnice ľudových piesní Šariša a zúčastňuje sa na okresných prehliadkach a miestných slávnostiach.
Už pre rokom 1980 vznikol miešaný kostolný zbor, ktorý prispieva k zvyšovaniu úrovne rôznych cirkevných slávnosti.
Veľmi zaujímavou postavou kultúrneho života Kobýl bol v šesťdesiatych rokoch príležitostný básnik – veršovník Jozef Labanc /1920 – 1967/. V šarištine a pod pseudonymom Jožo Lanc písal k rôznym príležitostiam vtipné veršovačky. Niektoré z nich boli uverejnené aj v regionálnej tlači. V roku 1966 bol Jozef Labanc členom redakčného krúžku, ktorý vydával cyklostylované Kobylské noviny /vyšlo asi 5 čísel/.  Vynikol aj ako ochotnícky herec.
Prvé zmienky o športových aktivitách v obci sa viažu k futbalu. 1. apríla 1934 odohrali členovia miestneho hasičského zboru futbalový zápas s jedenástkou z Bartošoviec a Janoviec. 15. augusta 1934 si miestni hasiči zorganizovali ďalší zápas proti vojakom delostreleckého pluku z Košíc, ktorí tu vtedy boli na vojenskom cvičení.
Organizovaný futbal sa v obci začal rozvíjať až oveľa neskôr. Miestni nadšenci si najskôr postavili ihrisko, na ktorom sa hrávalo do roku 1983. Vtedy sa uskutočnila jeho rekonštrukcia a pribudli i šatne. Futbalisti TJ Dúbrava hrajú v okresnej súťaži. V roku 1990 vyšlo aj niekoľko čísel Spravodaja TJ, ktorý redigoval Ján Novák.

Z Kobýl pochádzalo niekoko veľmi dobrých fubalistov. Spomenúť treba najmä Jána Štalmacha /1932/, dlhoročného hráča a trénera Partizána Bardejov a Alojza Fedora /1959/, ktorý hrával za Partizán Bardejov, VTJ Karlovy Vary, Duklu Praha a neskôr za ZŤS a Lokomotívu Košice.
Popri futbalistoch boli v obci aktívni aj šachisti, ktorí reprezentovali Kobyly nielen doma, ale i za hranicami /Poľsko/. V roku 1991 medzi sebou dokonca privítali veľmajstra, Ing. Jána Plachetku, ktorý si na simultánnom šachovom turnaji zahral súčasne s 9 kobylskými šachistami.
Kratšiu dobu pôsobil v obci aj stolnotenisový a turistický oddiel /Alojz Pomikala/.
V atletike sa presadili hlavne ženy. V roku 1975 získala Darina Krupová /1958/ v behu na 1500 m titul dorasteneckej majsterky Slovenska a na Majstrovstvách ČSSR skončila na 800 m štvrtá. Nádejnou atlétkou bola v osemdesiatych rokoch aj Mária Barteková.


VÝZNAMNÝ KOBYLSKÝ RODÁK ANTON ŠTEFAN AMBROSE


16. októbra 1867 sa v Kobylách narodil Anton Štefan Ambrose, krajanský kultúrny pracovník v USA, novinár a politický činiteľ v období prvej Československej republiky. Bol to muž, ktorý pochádzal z ľudu, z drobných vidieckych pomerov, ale ktorý pre pozdvihnutie slovenských vysťahovalcov v uhoľných baniach, no neskôr zmenil zamestnanie a prejavil sa ako dobrý organizátor.
V roku 1887 sa stal obchodným zástupcom Amerikánsko – slovenských novín, ktoré boli prvým slovenským časopisom v Amerike, písaný v šarišskom dialekte. Sú to najstaršie dodnes vychádzajúce slovenské noviny v USA, pravda, s občasnými prestávkami vo vydávaní.
V roku 1890 patril Ambrose medzi zakladateľov Národného slovenského spolku, jedného z najväčších krajanských spolkov v USA, ktorý mal 68 000 členov a 820 odborov. Od roku 1901 do 1912 bol dokonca jeho predsedom.
Organizoval aj národnokultúrny život medzi vysťahovalcami. V roku 1896 v New Yorku napríklad nacvičil s ochotníkmi z odboru Živeny divadelnú hru.
Ako človek s hlbokým sociálnym cítením sa zasadzoval i za štrajkujúcich slovenských baníkov v štáte Pensylvánia, organizoval zbierky na pomoc pre ich rodiny.
V roku 1904 vydal Memorandum o postavení Slovákov v Uhorsku, ktoré predložil kongresu Medziparlamentnej únie v St. Louis. Organizoval aj zbierku pre slovenských kandidátov vo voľbách do uhorského parlamentu v roku 1906.

Ako predseda významného spolku dôstojne hájil národné záujmy Slovákov v známej debate s grófom Albertom Apponyim na univerzite v Bostone. Gróf Apponyi bol uhorským ministrom školstva a autorom školských zákonov, podľa ktorých si žiaci nemaďarskej národnosti museli osvojiť maďarčinu už do 4. ročníka ľudovej školy.
Počas prvej svetovej vojny Ambrose podporoval čsl. zahraničný odboj, organizoval zbierky a získaval dobrovoľníkov do československých légií vo Francúzsku.
Po vojne sa vrátil do vlasti. Pôsobil v Prahe ako tlačový tajomník čsj. vlády a zodpovedal za informácie pre krajanskú tlač v USA. Stal sa členom agrárnej strany, bol propagátorom zakladania družstiev na východnom Slovensku.
Pod pseudomymom Llewellyn publikoval množstvo článkov v krajanských i domácich časopisoch o  slovenskom vysťahovalectve, o zahraničnom odboji i o vnútropolitických pomeroch v USA a v ČSR.
Po rozbití republiky v roku 1938 sa vrátil do Ameriky, presnejšie do Kalifornie, kde v septembri 1941 zomrel.
Anton Štefan Ambrose patril medzi významné postavy slovenského života v USA i slovenských národných dejín vôbec. Ocenili ho už aj Slováci doma a v Bratislave, v mestskej časti Pertžalka, pomenovali po ňom jednu z novších ulíc.
Nezabudli na neho ani jeho rodáci. Vroku 1994 vznikla v Kobylách z iniciatívy Jána Nováka a starostu obce, ing. Jozefa Rešovského, Nadácia Antona Š. Ambroseho, ktorej cieľom je podpora rozvoja miestnej kultúry a športu. 18. júna 1995 si obec Kobyly uctila pamiatku svojho rodáka odhalením pamätnej tabule a preniesla tak časť odkazu slovenskej národnej histórie  do kultúrnej súčasnosti